CCC24

Minulý týždeň sme (poniektorí) absolvovali 1004 Drsných kilometrov. Ako sa termín blížil, rástli naše obavy z cesty po UA, hlavne z colnej buzerácie, a tiež obavy z počasia, ale už sme si zvykli veriť šamanovmu bubnovaniu, verili sme pevne, že daždivé počasie skončí a dostaneme exluzívne slniečko 24stC. A holt hraničnú buzeráciu nejak prežijeme, pár euroviek a dvojeuroviek po vačkoch a pre prípad núdze aj pár päťeuroviek pripravených nám dávalo nádej, že snáď to prežijeme.

Akcia začala v utorok v Krčme v Banskej Belej. Počasie keď som štartoval 9st, oblečený do chladu, nabalené dažďové doplnky.  Nová R1 Pribina je luxusnučká cestička, pustil som koníky nech sa vyšantia (kone moje hijé) ale ona je na veľa úsekoch taka viaduktová, nad terénom, a tam nenormálne fúkalo. Takmer celú cestu som klopil aj na rovinke.  Sranda taká jazda.  Pri Žarnovici lokálne búrkové mraky, cesta ešte mokrá, mraky všade okolo mňa, akoby ma doháňali, ale do Belej som došiel suchý. Zaparkoval som mašinu, Hrki a Boby a Gapy už tam veselo mastili mariáš, 10 min. po mne dorazil Maarty z Čiech, a s ním dorazili aj mraky.  Za pár minút taká búrka ako v umývačke áut, ale to nám už bolo jedno, pivko, výborné buchty domácej pani a príjemná nálada  nás dala do silnej pohody. Keď dorazili Shreko, pozrieť nás aj Skriňa a Captain, už sa veselo grilovalo pod prístreškom a smiali sme sa búrke. Šaman si dovolil aj pár narážok na adresu toho tam hore či sa na viac nezmôže. Verili sme že ráno bude luxusne vybubnované počasíčko.

A veru že aj bolo. Mraky sa rozišli, zahájili sme štart, a vydali sme sa v zostave Shreko, Hrki, Maarty a ja vzhúru do neznáma.

Prvý úsek Banská Belá - Domaša....no mne veľmi nesadol, priveľa serpentín na nekvalitnom asfalte, rozbité cesty, škrípala moja motorka aj moje zuby . Nabalený (neskôr som zistil že až priveľa) so zadným kufrom a ešte aj s batožinou na sedačke sa mi zle išli zákruty na zvlnenom asfalte, mašina plávala a ja som s ňou márne bojoval. Ale chalani sa vyšantili, občas ma počkali, občas nie , prežil som, ešte som netušil čo nás čaká v UA. Cestou sme pribalili Fíšana. Príchod na Domašu tesne pred zotmením, kde nás už čakal Marek. Ubytovanie v chate silná pohoda, až kým som nezistil, že zdieľam poschodie s nejakými bigošmi, ktorí sa vrátili okolo polnoci s povykom hodným tlupy bojových paviánov. Ponožky jedného z nich, čo som našiel v umyvárke, a ktoré vytvorili biohazard arénu z umyvárky, som bez pardonu spláchol do hajzla. Niečo sme zjedli v príjemnej miestnosti tematicky upravenej ako indiánska jaskyňa, ako predurčené pre Šamana, niečo popili, pogratulovali Marekovi k meninám. Pri rekapitulácii, či máme všetky doklady pred prechodom na UA, som samozrejme zistil, že sakra mám ešte neplatnú zelenú kartu. Pár dní pred mi prišla nová zelená karta, a ja automaticky, ako to robím roky, som starú vyložil a založil novú, a potom som bol kľudný, že šak zelenú mám...že ale ona má aj Valid From dátum, som zistil až tam, deň pred prechodom...no paráda...už som sa aj zmieril, že UA žiaľ môžem zabudnúť, rovnako ako aj Fíšan, ktorému prišla súrna pracovná povinnosť, ale našťastie Mareka napadlo že ráno skúsi v lokálnej pobočke Allianzu vypýtať kópiu, čo sa aj podarilo. A šlo sa spať. Samozrejme až po absolvovaní "upratania" motoriek do priestoru za podnikom, kam nám príjmená slečna servírka umožnila prístup. Ránko bolo také že nevidím...od ospalosti, aj od hmly. Hmla že som dovidel tak 3m, no kto to videl tak skoro vstávať .

Rýchle raňajky, kým sme sa pobalili a naštartovali mašiny, už vyliezlo slnko a že reku ide s nami. Nervózni z blížiaceho sa prechodu sme sa vydali smer Ubľa. Sme ešte netušili že Shreko sa nás ešte rozhodol potrápiť s nejakým kostolíkom v bohom zabudnutej dedinke, a s nejakou priehradou, na ktorú nás týpek na strážnom stanovisku rezolúne nepustil. A že "skratka" sa premenila na shrekotrasu dlhú 15 km s blatovými brodmi a s jedným mojim blatovým driftom ,kde som skončil v uhle 90 stupňov voči ceste  , no jo no, tabuľa Zákaz vjazdu nebola akceptovaná.

Ale ustál som ja aj zbytok Statočných, konečne sme už správne zablatení prišli na hraničný prechod.

Odbavenie na Sk strane silná pohoda...kontrola pasov, techničákov, zápis do databázy, stav kilometrov, benzínu v nádrži, kontrola VIN strojov, tetuška sa len tak opýtala či máme zelené karty, na naše razantné prikyvovanie sa ešte pre istotu opýtala či aj platné,  ale nijak sa neunúvala kontrolovať.  Presunuli sme sa na ukrajinskú zónu. Strašidelné zvesti o tom, ako musíme stáť na Stop stanovištiach, ako si nás budú po jednom volať, ako musíme mať každý SK nálepku,  ako nás podržia pár hodín, alebo dajú pokutu za každú chujinu ak sa znepáčime, nás držali v nervozite, mince po vačkoch štrngali, ale keď plechovkár spriaznený pred nami signalizoval, že žiadne eurovky do pasu ani tomu modrému pripitému pikolíkovi sa nekonajú, sme konečne nervózne úsmevy odložili, a na stanovište kontroly sme sa proste vtrepali všetci 5ti naraz, šak v jednote je sila, prišla taká joj cukrová colníčka, ale ľadová ako severanka, pozbierala pasy a zmizla s nimi v kadibúdke. Potom zas zápis pasov, techničákov, piatykrát zopakovanie kam chceme ísť, až konečne posledné stanovište, kde takí ujkovia tesne pred penziou jedným prstom ďatľovali meno, adresu, jeden sa márne snažil napísať Šaľa, medzitým sa tam motal ten modrý pripitý pikolík, ešte sa nás pokúsil buzerovať či berieme lieky, drogy, zbrane, popozeral či Maartyho Ibalgin nie je ťažká droga, na chvíľku som zarozmýšľal, či nemám priznať pilulky na spanie, sme úspešne dostali lístoček, presunuli sa s ním na posledné stanovisko, kde nás fešná vojačka po tom ako skontrolovalo ŠPZku pustila do Země nikoho.   

Hneď po prechode bol "veksel" city. Obchodíky, kde mali snáď všetko.  Od lízatok, cez "značkové" Adidas, až po kosačky na trávu. A samozrejme benzínová pumpa. V prepočte 1.10e / liter. Pri každom stojane pristavený taký drevený oný v tvare klinu, reku načo to je?  No rýchlo sme prišli na to, len čo prišiel prvý slovák na pumpu, a šupho doplna až kým nevyteká. 

Po tom ako som vylogal pomarančové pivo, čo mi dala tetuška keď mi nemala vydať hrivne, sme sa pustili na ukrajinské cesty. Asi prvých 5 km sme si ešte pochvaľovali, že toto sa dáááá, no ale veľmi rýchlo nás prešiel úsmev a hrkotajúc ako drotársky vozík sme sa šinuli cestou nie že kde nie sú jamy, ale že kde sú menšie jamy, lebo jamy boli, a všade, sprava zľava, občas aj po poli, bolo jedno, max 40 km/h, oči na stopkách, takto sme sa šinuli pol dňa. Kostolíky tam majú úžasné, ale cesty ešte aj v mestách sama jama.

Cestou som rozmýšľal, ako ten Dnepr so sajdkou čo sme stretli, dokáže manévrovať medzi tými jamami, či to proste bral doradu jama nejama, a tiež, ako dopekla to môžu prežiť tých pár skútrikov s maličkými kolieskami, šak niektoré jamy boli hlbšie ako ich koliesko.  Ale zrejme majú svoje know-how.

Keď sme už boli hladní ako albánsky parlament, začali sme sa obzerať po restorante. Tam bol za celých 180 km jediný čo sme našli, ale musel byť nejaký kúzelný, lebo vždy keď sme sa opýtali, tak vždy "jičšo pjať kilometrav", ale furt ho nebolo. Až nakoniec po cca 15 kilometroch sa nejak zhmotnil pred nami, kupodivu pekne spravený podnik, dokonca aj disko - guľu mal, nadmieru chápavý mladík za pultom odniekiaľ vykúzlil posledných 5 nealko pív, ktoré ale vynikajúco chutili ako pivo, nie ako tie naše chemické nealkopivá, čo chutia ako saponátová voda s vylúhovanými otrubami.  A že niečo chceme zjesť. Z ponuky, ktorej sme nerozumeli, sme si vybrali niečo, čomu sme aj tak nerozumeli, ale že vraj "da, éto mjáso", to sme pochopili tak, že "nu davaj, pjať razy"....mjáso prišlo po hodine (vtedy sme si uvedomili že veď tam je +1 hodina voči nášmu času). Zemiaky nakrájané na plátky, kus mjasa, na cibuľke, voňalo to požívateľne, tak sme začali nadšene žuť. No...žuť....netuším z čoho to bolo mäso, bol na tom aj kus hrubej kože, či lóšaďka, či sabáka, ale to čo sa nerozkrojilo (čo bolo tiež vcelku prácne) to sa požuť nedalo. Ale keďže sme boli hladní, a chuťovo to nebolo zlé, nahováral som si, že je to alebo diviak, alebo nejaká postaršia kravka, všetci sme to pohltali poctivo, zaplatili v eurášikoch (5 euro za pivko a jedlo na hlavu bolo ok). Keďže domáci, pripitý, papučový domorodec sa neustále dožadoval, že si sadne na motorku, a aj čas pokročil a pred nami ešte polka cesty, sme sa ponáhľali ďalej, po ceste neceste. Pomaly sme si na jamy aj zvykli, ale vidieť uprostred mesta, kde je rovnako rozbitá cesta, ako mladá mamička kľučkuje s kočíkom medzi tými jamami a okolo nej prefrčí bez spomalenia nákladiak alebo autobus, ktorí si evidentne z jám nič nerobili, sa mi vrylo do pamäte. Ale prechody cez vlakové koľaje na akejkoľvek maličkej ceste mali krásne spravené, novučké zábradlia, vymaľované...zaujímavý kontrast.

Keď slnko začalo zapadať rovno nám do očí a prestali sme vidieť na cestu, jazda sa zmenila na kamikadze ride.  Jamy splývali, akosi sme sa odovzdali anjelom strážnym a snažili sa držať motorky pevne, keď už sme sa nedokázali vyhýbať jamám. Vtedy sme konečne prišli na jedinú pumpu od hraníc, ale to už sme boli blízko PL hraníc. Že reku lacný benzín, nakŕmime koníky. Hoci pumpa európskeho štýlu, na dverách logo MasterCard, "net, nemóžna karta"..tak reku za eurá móžna? ..."net, nemóžna"...píííči čo to za pumpu...tak reku mám ešte 100 hrivňa čo som neminul bo som si chcel kúpiť nejaký suvenír, ale jednoducho nebolo kde, dohadujem s tetuškou že natankujem za hrivne...strčím pištoľ do nádrže, ukazujem tetke nech to pustí, čumí na mňa ako šišina a nič....fakt som musel vykéšovať dopredu, až potom pustila pumpu....nuž...

Tesne pred zvečerením sa sme prišli na hranicu UA-PL v Smilnytsya...Až vtedy som pochopil, že to ukrajinskí colníci na SK-UA to nehovorili na našu adresu, že sa ideme smiľniť (sex výlet), ale že to si zapisovali kade chceme výjsť z UA.  Šóra preveliká. Všetko prebiehalo ako na UA hranici, ale v opačnom poradí. Najpr vojačik nám dal tiket, potom sme sa pomaličky posúvali až k stanovisku kontroly. Tu sa nás také ucho zasrané ale žiaľ v uniforme rozhodlo pobuzerovať, kontrola batožiny....ta na reku keď ťa to baví hrabať sa medzi spoďármi, pohrab sa.  Evidentne nespokojný, že "ni vódka ni cygáry", a keď si začal skúšať moju helmu, musel som sa držať aby som neštekol po ňom, škrípal som zubami a nadával mu v duchu do všetkých chujov kreténskych, osobný majetok mu nehovorí nič? Nevedeli chudáci pochopiť, kde sme sa tam vzali, prechod cez hranice v Ubli, resp cez Velykyi Bereznyi im ešte nedorazil do systému, podľa nich sme nikdy v UA neboli.  Tak telefonovali do V.Bereznyi, či sme naozaj tam prešli.  Keď sme tretíkrát dali pasy a techničáky, tretíkrát zopakovali  "ni vódka ni cygáry", tretíkrát zopakovali "Yamaga", sme konečne dostali štempel a vstúpili do poľskej zóny a veru sme nemali ďaleko od toho, aby sme s vďakou nebozkali zem, že sme opäť v EU ako nám prognózoval pred odchodom Boby  . To už bola tma a ľudkom v 5 - kilometrovej šóre z PL s autami naloženými až po vrch som veru nezávidel. Našťastie cieľ našej druhej etapy v Ustrzyki Dolne bol blizúčko. Tam nás už čakal Fíšan, ktorý po tom ako si vybavil povinnosti v Košicoch, a kým sme sa my motali po necestách, dorazil a už zistil kde majú dobré pivo a kde sa dá objednať pizza. Tak sme sa veselo zložili v príjemnom penzióne, sadli do baru, chalani klasika Jack Daniels...ja pivá. Ja som bol spokojný, na otázku ktoré pivo chcem som ukázal že najprv toto, potom toto a potom na doporučenie, že mám ochutnať ešte jedno fľaškové, ktoré som zabudol ako sa volá, ale že nejaké silné, ešte aj tamto. No mňa pivára neprekvapilo,  ale pivo to bolo dobré. Horšie to bolo s chalanmi, nakoľko Jack Daniels veľmi rýchlo došiel (čo to za bar kde len tretinku fľašky majú). Pomerne rýchlo došlo aj 8 pízz, najprv síce slečna, že nie możemy jeść, ponieważ konkurencja, ale potom asi vďaka Marečkovej ponuke, že ju povozí keď si nedá gaťky (asi pochopila aj vtip o tom ako sa pricucne k blatníku ) nejak zmäkla a už sme veselo žuli pizzu a pili kto mal čo, dokonca aj avízovaná záverečná o 22 sa nejak predĺžila, až kým sme neuznali, že áno, treba ísť spať. To sa nám ale podarilo až okolo druhej, vďaka menšej, troška búrlivejšej, ale o to potrebnejšej "koordinačnej porade". Vďaka porade ráno troška lepšie vyspatí sme sa dali cez nejaký národný park po lesných cestách, okolo nejakého známeho jazera s nejakou známou priehradou, nepýtajte sa ma akou a kde. Nemám tucha  (viď mapky). Ale krajina aj pojazdenie až na tú prachovú etapu, na ktorú sme si zabudli pribaliť plynové masky, boli super. Veľká pohodička, lesné cesty zjazdné, mestské cesty dobré, po Ukrajine relax pre naše motorenky aj pre naše prdelky. Po dobrom obedíku v poľskom motoreste sme sa otočili smer Slovakia, kde nás v Medzilaborciach netrpezlivo čakali Báthory a Blacksun.  A potom sme cez Duklu, povinné foto pri pamätníku, cestou pribalili Ivana, sa vtrepali znova do Poľska . Tam na nás mal Shreko narafičenú ďalšiu drsnú etapu, úzke cesty kameňové pomedzi lazy, prudké stúpania a klesania, 7 vodných brodov sme zdolali, ôsmy už nie, aj keď niektorí odvážlivci uvažovali, že ho skúsia prejsť, najmä keď sa tam lokálni galgani na bicykloch predvádzali ako prechádzali tam a naspäť, ale ich nesralo že sú až po pás mokrí, brod bol dlhý, rieka dosť prudká, nikto netušil čo to spraví s motorkou, reku až tak po vodníkovi netúžim. Most, ktorý mal byť ten priechodný úsek bol asi ešte z dôb keď tam žili jaskynní muži, lebo tá lávka sa kývala už keď som na ňu silnejšie kukol, nevstúpil by som na ňu ani keby som dokázal levitovať, nie to ešte s motorkou (ak  nabudúce Shreko povie, že niečo má označené ako "divný most", treba prudko zvýšiť nedôveru), tak nedá sa svíciť, otočka a obchádzka. Z obchádzky sa vykľula easy ride krásny asfalt po bundeske . A zas šupho na Slovensko, až sme zaparkovali v penzióne v Bardejove. Ej aj som veru už cítil, že na mňa niečo lezie. A veru vyliezlo, ale nie to čo by som si želal, ale úpal. Posledné 2 dni cez UA a PL som jazdil len v malej škrupinke, brejle na tvári, veľká helma bola v batožine. 10h denne proti slnku, a ja opálený ako moslim, až na miesta kde som mal brejle a popruhy, apríl, a že úpal. Podotýkam, že na začiatku bolo 9st a daždivo. V tie dni ale už bolo 27 slnko, šaman bubnoval až priveľa. No to sú mi veci....tak som večer strávil v posteli, zakiaľ zvyšok bandy išiel do mesta flámovať. Teda ehm...na večeru. Na izbe bol televízorček (doslova, obrazovka o málo väčšia ako môj tablet ) so 4rmi kanálmi, ale tablet nabitý, wifi tam bola (síce po nejakej ujasňovačke s pani prevádzkárkou), nejak som večer prežil, ráno už bolo dobre, reku ide sa ďalej. Ale už som veru nasadil veľkú helmu, aj keď mi v nej bolo teplo jak nebožtíkovi v krematóriu, čo už, štít spoľahlivo chránil tvár pred slnkom. Kofo-riťo-pauza v Červenom kláštore, kde práve otvárali sezónu. Sa mi páčilo ako tam v krojoch behal personál, plte, splavovanie, pekne to tam bolo spravené pre turistov. Tam som aj našiel stanicu prvej pomoci pre pivárov .

 A znova šup ho do Poľska (vďaka bohu za Schengen ). Okolie Zakopaného konec. Sobota, slniečko, hádam každý poliak práve sa trepal do Zakopaného, sprievody s koníkmi, okrojované sprievody a podobné šašoviny po celej trase, áut ako nasraných, preplnené mestá. Sme sa vliekli a nadávali a potili v koži. V Zakopanom sme pribalili Captaina, dali kávičku za 4 eurá a šup ho popri Tatrách naspäť na Slovensko. V Námestove sme sa zastavili na obedík v Eddyho ranči. Všetci svorne nadávali na kvalitu jedla a obsluhy, ja naopak som si pochutnal, po lóšadke v UA ten kus steaku bol lahôdkou. Zlá voľba chlapci, ja som mal nebíčko v papuľke. Čo už, že slečna nie je zvyknutá keď príde 10 motorkárov...ale to asi boli ešte nervozitka z poľska čo nútila hlavne Maartyho frflať . A keď nás konečne dobehol a našiel Skriňa na aute, ktorý nás stretol a naháňal niekde od Poľska už, pohodička vzrástla. A potom sme sa chrabro pobrali ďalej. Čoraz častejší slogan Shreka:  "Vy ješte nevíte co vás čeká, chabrusáci .." sme nejak nebrali vážne ... veď čo môže byť horšie ako diery v UA a vodné brody v PL. No...hádajte, rýchlo sme to zistili....Lesná cesta sa zmenila na horskú, horská na koziu a kozia na Yettiho cestu....a zrazu že sneh. Najprv sme si srandu robili a fotili sa pri prvých zvyškoch snehu, ale keď snehu bolo zrazu 3 čísla a zapadnutý SUV pred nami,

rýchlo sme pochopili, čo tým chcel Shreko povedať.  Chvíľu sa poniektorí z nás snažili týpkovi v plechovke pomôcť vyhrabať sa (ja som veru ani prstom nemienil pohnúť ), nedarilo sa im, konečne pochopili, že "jazdné podmienky obmedzené" na Hrkiho navigácii si nerobili srandu o dali sme si otočku. Žiaľ Shrekova NN2G (nádržová navigácia 2hej generácie) nepodporuje traffic news a tak Sedlo Demänová bolo druhé čo nás porazilo . 

Potom sa už len šlo smer české Beskydy. Každý čakal že už bolo dosť, že sa ide priamo na ubytovňu...no to by nebol Shreko..našiel takú cestu, ktorá bola posypaná šutrami veľkosti dvoch pästí. Zabudli tam asi pustiť buldozéry nech to podrvia či čo. Čakal som, kedy kto dostane defekt alebo vylámané špice, kto sa bude rútiť dolu zrázom v krkolomnom páde, prudké stúpania a klesania na takom teréne, toto bola rozhodne najdrsnejšia etapa, ale zvládol to úplne každý, a trafili sme konečne do horského hotela Charbulák. Kde nás privítali naši českí kamaráti na motokolesách, poniektorí i na autokolesách, a kde zabookovaná rezervácia pre mňa akosi neexistovala, resp. nejak divne že meno mi tam mali, ale izbu zabookovanú nie. Nevadí, dali mi 4ku pre jedného, čo už, mne nevadí.  V družnej nálade sa debatilo, hladní bikeri chceli jesť, chladní bikeri chceli piť, čašník na pokraji nervového záchvatu, na večeru som čakal  asi pol hodinu, potom aj tak som sa mu musel pripomenúť či nezabudol (jasne že áno), pivo mi furt zmizlo keď som si odskočil podebatiť s niekým, kamkoľvek som si položil, takto som prišiel asi o 4. Potom sa čašník opil, ukľudnil, a už zásobovanie pivami bolo plynulejšie . Do okamihu, kedy nás vyhodil a jednoducho vymkol do vedľajšej miestnosti. Ale to už sa blížila hodina spánku, my po piatich dňoch na motorkách sme mali dosť, išlo sa spať. Čerstvý vzduch i čerstvé pivko ma uspali rýchlosťou i spôsobom projektilu letiaceho hlavou. Ráno nestíhanie čašníka pokračovalo, na raňajky som rezignoval, konečne som zahryzol do makového koláča, ktorý som si viezol so sebou od prvého dňa, ktorý, chudák, už prejavoval stopy že so mnou absolvoval 1500km, bol akosi už ploskejší a lisovanejší, ale chuťovo výdatný, a že cestou domov dáme obedík vo Vizoviciach na salaši, ma nenútilo príliš sa tým trápiť. Obedík prebehol v pohodičke, v salaši som bol a pravidelne sa tam dobre varí, potom už len cesta domov. Odmietol som ísť bundeskami, reku idem ja na prvú diaľnicu čo uvidím, už mám dosť, už len doma, tak sa Shreko a Hrki odo mňa odpojili, ja som vyliezol na D1, pustil koníky nech sa vyšantia, návaly vetra mi dokonale očistili 4-dňový prach z odevu aj z motorky,  už som sa videl doma.

Troška skoro. Pri TT ako sa napája D1 na R1 som vyliezol na zlý výjazd a zanieslo ma to do mesta. Tak reku na prvej križovatke šup ho otočka do opačného smeru a už som smeroval na R1. Smeroval asi 300m. Zrazu nesympatické auto s majákmi za mnou s nápisom STOP ukončilo moju pohodičku. A že "pán vodič za otáčanie sa na križovatke je bloková pokuta 80 euro, koľko ste ochotný dať?" Nesmelo som špitol "30 ?" a kupodivu policajt bez váhania súhlasil, dostal som 3 lístky s pečiatkou, otázku čo som mal na jazyku že aké to lístky som vyhral som si radšej odpustil, a gratuloval som si v duchu že som si to nešupol na červenú ako ma to asi 4krát nutkalo, keď ten semafór v horúčave mal červenú asi tak 5 minút určite, nič nešlo, všetky ostatné smery pustil už 3krát, zásadne nezvykávam na červenú, ale vtedy akoby ma Diabol pokúšal. Našťastie som to ustál....fuh...presne na takýchto tam tie žabky čakali. Človek prejde 4 štáty, 1 časové pásmo, 1800 km, a 18 km od domu dostane pokutu....Ale povedal som si dnes mi radosť nepokazíš, 30e pri nákladoch na tento výlet je zanedbateľná suma, maj si splnený svoj limit, nech Ťa šéfko pochváli. Brblal niečo, že by som si mal zopakovať teóriu, ale už chápal kde mám jeho kecy.

Po tomto som ale už došiel domov spoľahlivo, zaparkoval mašinku, poďakoval jej aj anjelovi strážnemu, a kedže po ceste z garáže mám obľúbenú krčmičku, zapadol som tam a spokojne som sa nachmelil. Task completed. Suma sumarum cca 1800 km, asi tak 130e na benzín, a asi daľších 150e na konzum a ubytovanie. Určite to za to stálo. 

To som zvedavý či toto o rok Shreko prekoná.